Tak normalne. Akurat sme traja, odpovedam kazdemu kto sa pyta. Chyba mi Ela ako partak na lyze ale svita na lepsie casy. V piatok sme dali Jakuba jej rodicom, 2l mlieka k tomu a hybaj na lyze. Vystihli sme krasny zapad slnka nad mestom. Prasan sa zial nekonal, stalo to vsak za to. Dnes sme sa boli pozriet do Squamish, Kubko v podstate cele 4h prespal. Z toho takmer 3h v kocari pri prechadzke. Teplota -2 stupne mu vobec nerobila problem. Vzduchu samozrejme. Zopar obrazkov z poslednych par dni je tu:
So how are "The Blackberries" ?
Nothing unusual, only now it's 3 of us, I answer everytime. I miss El as a skiing partner but better times are in sight. On Friday, we left Jakub at El's parents, 2l of milk with it, and off we go to ski. We had a beautiful sunset above the city. Unfortunately no powder day, but the trip was worth it. First skiing for Elena this season so she was stoked!
Today we went to Squamish, Jakub slept in the stroller for 4 hours. Here are few pics from the last few days.
Sunday, February 20, 2011
Taky maly projekt
Dnes sme sa s Jurajom vidali do nemenovanej oblasti (seymour;), aby sme zlyzovali jeden z mojich malych projektov. Jedna sa o asi 100m kuloar, ktoreho ustie som nikdy nenasiel, avsak pred dvoma rokmi sa nan zo spodu s Elou pozeral a slintal. Seymour je znamy svojimi skalnymi prahmi a zlozitym terenom a tak sme si to s Jurajom namierili najskor na miesto, kde som stal pred dvoma rokmi. Nasadili sme macky a zacali nakopavat smerom hore. Sklon okolo 40 stupnov a niekolko centimetrova skrupina ma trochu sklamali. Ocakaval som 45 a prasan. Slnko vsak spravilo svoje a prasan ktory sa nachadzal iba tienistych svahoch, bol tu iba spomienkou. Vrchol kuloaru bol schovany asi 20m pod samotnym vrcholom v stromoch. Lyzovanie do neho vsak nebol problem, prvy odskok a uz to slo same :) Nakoniec sme sa dorazili v nizsich polohach, kde v tieni stromov ukryval lahky sneh.
Sunday, February 6, 2011
Mt Seymour opat... a uz nikdy viac?
Mt Seymour opat... a uz nikdy viac?
Vcera som bol na "nasom" kopci tu za mestom. Len tak narychlo, 2 hodky a potom rychlo spat za zenou a synom. Doma pribalujem macky, tie na viazanie zabudam a utekam smer Seymour. Chcem sa ist pozriet do strmsieho zlabu. Vyslapat si ho, zlyzovanie vsak nechavam v mysli na inokedy, ked nebudem sam. Pri prichode na parkovisko vsak menim nazor. Okolita oblacnost a mierna hmla mi v mysli skracuju dnesny vyjazd. Planujem ist aspon na prvy Peak (prvy z troch). Pri Brockton point stretavam Skipatrol, ktori mi oznamuju, ze sa v backcountry stala nehoda. Pytam sa ci mozem pokracovat a po nejasnom suhlase som sa vydal mnou uz osuchanou trasou. Vzapati som vsak stratil kontrolu nad lyzami s pasmi, a obanoval, ze som si nepribalil macky na viazanie. Sneh pokryva ladova kora a ani lyze ani pasy mi nedavaju dostatocnu kontrolu. Vyzuvam lyze a obuvam macky. Skipatrol na mna pozera a letmy pohlad mi napoveda, ze sa nikam nechystaju, lebo macky nemaju. Hlavou mi prebehlo ze sa ich spytam, ci nepotrebuju macky pozicat. Nespravim tak s vidinou dostat sa pripadne na miesto nestastia, vidiet zachranu zraneneho na vlastne oci. To som este netusil, ze na miesto dorazim ako PRVY! Asi po 10 min pridem pod 40-45 stupnovy svah- Juzna strana mt. Seymour, ktory byva vzdy peknym ukoncenim lyzovania v tejto oblasti. Ma sice iba do 60m ale vzdy si tam rad vychutnam obluky v jeho najstrmsich pasazach. Tiez sa mi tam podarilo minuly rok padnut na tvrdom podklade, ked mi vypla lyza. Nastastie som sa zastavil.
Dnes to vsak nebude dobra lyzovacka, hovorim si a premyslam nad tym vyslapat na mackach a nasledne aj zliezt, koli ladovym podmienkam.
Natraverzujem do prava, kde je svah strmsi, aby som nakukol ci sa nieco nestalo v tejto najstrmsej casti. Vzapati pocujem ako na mna ktosi vola Tomasi, pod sem Tomasi. Zchadzam rychlo nadol do takeho minikuloaru, kde vidim Petra a druhu osobu prikrytu oblecenim. Z dialky sa pytam ci potrebuju pomoct. Vzapatim mi Petr oznamuje, ze uz je neskoro. Prebieha mi mraz po chrbte. Pytam sa komu to pomahal, ci ho stretol na svahu. On vravi ze nie, ze boli spolu. Ako sa vola? Tomas... Ktory Tomas? ...
Je mi do placu. Som nahnevany a smutny. Objimem Peta a vravim ze mi je to luto. Hovorim mu ze sa vratim naspat pre prvu pomoc. Zbieham dolu zliabkom a po chodniku utekam spat, kde som posledny raz stretol stretol Skipatrol. Oznamujem im smutnu spravu...
Zvysok uz je nepodstatny.
Odisiel clovek, ktory mal rad prirodu a ktoreho mala rada rodina a kamarati. Tomas opustil 2.5 rocneho syna a zenu.
Ja som utekal za tymi mojimi.
Pokoj v dusi.

ps: nestastie sa zrejme stalo pri vyslape asi 45 stupnovym svahom na lyziach, pasoch a pomocnych mackach uchytenych na viazani. Po zosuchnuti sa ladovym svahom asi 30m nasledoval naraz do stromu. Poranenie hlavy a hrudnika boli vazne. Niektore z tychto informacii su iba mojim odhadom z danej lokality.
Vcera som bol na "nasom" kopci tu za mestom. Len tak narychlo, 2 hodky a potom rychlo spat za zenou a synom. Doma pribalujem macky, tie na viazanie zabudam a utekam smer Seymour. Chcem sa ist pozriet do strmsieho zlabu. Vyslapat si ho, zlyzovanie vsak nechavam v mysli na inokedy, ked nebudem sam. Pri prichode na parkovisko vsak menim nazor. Okolita oblacnost a mierna hmla mi v mysli skracuju dnesny vyjazd. Planujem ist aspon na prvy Peak (prvy z troch). Pri Brockton point stretavam Skipatrol, ktori mi oznamuju, ze sa v backcountry stala nehoda. Pytam sa ci mozem pokracovat a po nejasnom suhlase som sa vydal mnou uz osuchanou trasou. Vzapati som vsak stratil kontrolu nad lyzami s pasmi, a obanoval, ze som si nepribalil macky na viazanie. Sneh pokryva ladova kora a ani lyze ani pasy mi nedavaju dostatocnu kontrolu. Vyzuvam lyze a obuvam macky. Skipatrol na mna pozera a letmy pohlad mi napoveda, ze sa nikam nechystaju, lebo macky nemaju. Hlavou mi prebehlo ze sa ich spytam, ci nepotrebuju macky pozicat. Nespravim tak s vidinou dostat sa pripadne na miesto nestastia, vidiet zachranu zraneneho na vlastne oci. To som este netusil, ze na miesto dorazim ako PRVY! Asi po 10 min pridem pod 40-45 stupnovy svah- Juzna strana mt. Seymour, ktory byva vzdy peknym ukoncenim lyzovania v tejto oblasti. Ma sice iba do 60m ale vzdy si tam rad vychutnam obluky v jeho najstrmsich pasazach. Tiez sa mi tam podarilo minuly rok padnut na tvrdom podklade, ked mi vypla lyza. Nastastie som sa zastavil.
Dnes to vsak nebude dobra lyzovacka, hovorim si a premyslam nad tym vyslapat na mackach a nasledne aj zliezt, koli ladovym podmienkam.
Natraverzujem do prava, kde je svah strmsi, aby som nakukol ci sa nieco nestalo v tejto najstrmsej casti. Vzapati pocujem ako na mna ktosi vola Tomasi, pod sem Tomasi. Zchadzam rychlo nadol do takeho minikuloaru, kde vidim Petra a druhu osobu prikrytu oblecenim. Z dialky sa pytam ci potrebuju pomoct. Vzapatim mi Petr oznamuje, ze uz je neskoro. Prebieha mi mraz po chrbte. Pytam sa komu to pomahal, ci ho stretol na svahu. On vravi ze nie, ze boli spolu. Ako sa vola? Tomas... Ktory Tomas? ...
Je mi do placu. Som nahnevany a smutny. Objimem Peta a vravim ze mi je to luto. Hovorim mu ze sa vratim naspat pre prvu pomoc. Zbieham dolu zliabkom a po chodniku utekam spat, kde som posledny raz stretol stretol Skipatrol. Oznamujem im smutnu spravu...
Zvysok uz je nepodstatny.
Odisiel clovek, ktory mal rad prirodu a ktoreho mala rada rodina a kamarati. Tomas opustil 2.5 rocneho syna a zenu.
Ja som utekal za tymi mojimi.
Pokoj v dusi.

ps: nestastie sa zrejme stalo pri vyslape asi 45 stupnovym svahom na lyziach, pasoch a pomocnych mackach uchytenych na viazani. Po zosuchnuti sa ladovym svahom asi 30m nasledoval naraz do stromu. Poranenie hlavy a hrudnika boli vazne. Niektore z tychto informacii su iba mojim odhadom z danej lokality.
Friday, January 28, 2011
Few more pics
And Jakub is growing....
Bryan came to visit couple of times and he took some great black and white pictures, maybe he thinks Jakub is a good object to get some practice in, always moving his arms and legs ...
Bryan came to visit couple of times and he took some great black and white pictures, maybe he thinks Jakub is a good object to get some practice in, always moving his arms and legs ...
Sunday, January 23, 2011
Zase ten Seymour!
Kamze tento vikend? Klasika. Pocasie klasika a tak aj na lyze klasika. Vybehli sme s Jurajom na uz nami davno zosuchany mt Seymour. Cakala nas zaujimava skrupina, ale aj vyhlady. Ludi ako na "vaclavaku", avsak stacilo sa pustit, kusok dalej a boli sme sami. Dufam ze sa pocasie coskoro stabilizuje, lebo uz ma svrbia hrany a chcelo by ich zarezat do niecoho cerstveho, strmeho... co vam budem hovorit :)




Wednesday, January 19, 2011
Cypress mt.
Vcera sa nam podarilo vybehnut na lyze. Bol som velmi zvedavy, co dorobili tyzdnove dazde so snehovymi podmienkami. No zda sa mi, ze vobec nic. Sneh pekne tvrdy a stale dostatok. Nezalyzovali sme si moc, lebo miesta kam by sme normalne sli, boli trochu strmsie, vypadane a zmrznute. Nakoniec sme si zlyzovali iba zjazdovku dva krat. Oskar na nas tiez vykukol, tak z toho bola pekna obednajsia vychadzka. Pozuju Nikolaj, Juraj a NS mountains.
Yesterday we managed to get out on skis. I was very curious what the 1 week rains have done with snow conditions. But it seems to me that they have done absolutely nothing. Snow pretty hard but still enough of it. Skiing wasn't great, because the place where we normally went, were a bit steeper, and it looked frozen. Finally, we only skied piste twice. Sun also came out for a little, which made a great views and nice outing with friends. Posing Nicholas, George and NS mountains.


Yesterday we managed to get out on skis. I was very curious what the 1 week rains have done with snow conditions. But it seems to me that they have done absolutely nothing. Snow pretty hard but still enough of it. Skiing wasn't great, because the place where we normally went, were a bit steeper, and it looked frozen. Finally, we only skied piste twice. Sun also came out for a little, which made a great views and nice outing with friends. Posing Nicholas, George and NS mountains.


Jakubko 3 tyzden u nas doma.
Jakub bude mat zajtra tri tyzdne. Celkom rychlo sme si zvykli na pravidelny rezim jedenia, prebalovania a spania. Zacali sme chodit na vychadzky hned druhy tyzden a maleho to vzdy velmi dobre uspi. Dokonca sme mali prve usmevy, alebo aspon pokusy o ne. Ja uz len pocitam dni, kedy ho postavim prvy krat na lyze a pustime sa dole svahom :) Chyba mi partak, ci uz Ela alebo aj Jakub. Ked vsetko pojde po masle, budem mat razom dvoch.
Tommorrow Jakub will be 3 weeks old. Very quickly we got used to the constant eating, changing the diapers and sleeping. We started to go for walks after one week and it always puts Jakub to sleep right away. We even had first smiles...I am now counting days till I can put him first time on skis and let him go down the slope. I miss my trip partner- either Ela or Jakub. If everything goes well, I will have two :)
http://www.youtube.com/watch?v=NsOyM-U2dkA
Tommorrow Jakub will be 3 weeks old. Very quickly we got used to the constant eating, changing the diapers and sleeping. We started to go for walks after one week and it always puts Jakub to sleep right away. We even had first smiles...I am now counting days till I can put him first time on skis and let him go down the slope. I miss my trip partner- either Ela or Jakub. If everything goes well, I will have two :)
http://www.youtube.com/watch?v=NsOyM-U2dkA
Tuesday, January 4, 2011
My name is Jakub
Minuly rok sa skoncil velmi prekvapivo. Dlho ocakavana chvila na seba nechala dlho cakat, ale nakoniec to Jakubko stihol este pred Silvestrom. Dokonca si spolu s nami strngol materskeho mlieka uz u nas doma. Sme na neho velmi hrdi, ved pozrite sami. Krasavec po mne a sympatak po Ele.
Tuto sme dali dohromady, co sa vam snazil povedat pred tym, nez si vypil:
Hello!
My name is Jakub. You don't know me yet, but you probably know those two funny guys on some of the pictures. I think I am gonna move in with them. I want to wish you all the best for the New year and hope to meet you soon!
Jakub, Ela and Tom
ps: I was born on December 30, 10.20 am, with 52cm height and 3.2kg weight.
Tuto sme dali dohromady, co sa vam snazil povedat pred tym, nez si vypil:
Hello!
My name is Jakub. You don't know me yet, but you probably know those two funny guys on some of the pictures. I think I am gonna move in with them. I want to wish you all the best for the New year and hope to meet you soon!
Jakub, Ela and Tom
ps: I was born on December 30, 10.20 am, with 52cm height and 3.2kg weight.
Sunday, November 28, 2010
Caute! Dlhsiu dobu sa nic nedialo. Avsak iste veci sa deju, len sa zatial nedaju moc nafotit, tak aspon zvonku. Ela sa drzi skvele, dnes bola na vychadzke s Vladom a Evkou na snezniciach. Ja som si zatial skusil lyze prvy krat tuto sezonu. Vsade naokolo sa vravi, ze to bude velmi silna zima. Neviem odkial tie informacie beru, ale sem snou! Nachystani sme, dkonca pribudne posila a budeme na to traja. Nesmierne sa tesime, velka vyzva, velke plany... Myslim ze sme na zimu dobre pripraveni, posudte z fotiek. Aj ked, da sa vobec na vela snehu pripravit? :-)
Wednesday, October 27, 2010
Gambier/ Anvil island
Asi posledny pekny vikend na dlhsiu dobu a nam sa podarilo nahovorit rodicov na kajak. Dva velke uspechy v inak nestatne prebiehajucom vikende. Rybacka opat nula bodov, aj ked ryby sme videli vyskakovat kusok od kempoviska. To bolo asi 12km vzdialene od auta zaparkovaneho vo Whitecliff park. Skoda ze miesto, kde sme spali, sa nachadzalo v parku- Halkett bay park. Ohne boli zakazane. Mne sa aspon podarilo zapalit varic, z ktoreho unikal (striekal) benzin popod tesnenie na flaske. Horelo vsetko, odniesli to "iba" moje okuliare. Noc bola celkom rusna, vdaka obyvatelom ostrova. Isto ich prilakala vona jedla a ich vrcave zvuky nas vylakali natolko, ze ma donutili vyliezt zo stanu a urobit poriadok. Rakunov mame radi a tak som ich zahnal iba opodial, aby nas cez noc nerusili. To sa samozrejme nestalo, vseliake zvuky nas budili celu noc a rano zanechane otlacky na stole nam to iba potvrdili. Rano sme sa rozdelili. Rodicia vyrazili domov a my sme sli oboplavat Anvil ostrov. Bola z toho celkom pekna tura 38km a do Whitecliff sme prichadzali uz za tmy. Cestou som sa osviezil kratkym kupanim v oceane. Neusedel som na kajkaku, ked Ela nastupovala a zosuchol som sa do prijemnej vody. Fotaku to prijemne nebolo. Pekne sa s nami rozlucil. Posudte sami:
Monday, September 27, 2010
Pitt river, Widgeon
Nie ze by sa nic nedialo. V poslednom case sa deju 2 veci. V Elenkinom brusku veci velkolepe a vonku pomerne vytrvalo prsi. Prsi tak vela, ze keby mi ktosi povedal, ze vidi vonku na ulici kajakara, tak mu hned uverim. My sme vsak vyuzili jediny pekny den v tyzdni a vyrazili proti prudu rieky Pitt river smer Wigeon creek. Nepodarilo sa nam vsak nalodit z miesta nedalekeho, skor dalekeho. Nakoniec 36km (blaaazni) a dojazd asi 1h po tme. Bez celoviek samozrejme. Rieka pomerne prazdna, stretli sme zopar clnov este za svetla. Situaciu nam komplikovali prudy, ktore tu vznikaju posobenim prilivu a odlivu. Nakoniec sme trafili padlovanie proti prudu tam aj spat. Pri nakladani clnu na strechu na nas zacali padat prve kvapky ohlasovanej burky, cestou domov na dialnici opat idealne podmienky na kajak.
zopar fotiek tuna :
zdar
Recently, two things have been happening. Great things in Elena’s tummy, and the other - it is raining outside steadily. It rains so much that if someone told me of seeing the kayak out on the street, I would believe him. We have made use of only one nice day of the week and headed upstream direction Wigeon Pitt river creek. However, we failed to embark on a nearby site, and ended up paddling rather far, 36 km and finished about 1 hour after dark. Without any head lights of course. River was quite empty, we met only few boats. Situation complicated currents that are created by tides. And we just got it wrong, paddled against the current both upstream and downstream. When lifting the boat onto the roof of our track, first drops of the announced storm began to fall.
zopar fotiek tuna :
zdar
Recently, two things have been happening. Great things in Elena’s tummy, and the other - it is raining outside steadily. It rains so much that if someone told me of seeing the kayak out on the street, I would believe him. We have made use of only one nice day of the week and headed upstream direction Wigeon Pitt river creek. However, we failed to embark on a nearby site, and ended up paddling rather far, 36 km and finished about 1 hour after dark. Without any head lights of course. River was quite empty, we met only few boats. Situation complicated currents that are created by tides. And we just got it wrong, paddled against the current both upstream and downstream. When lifting the boat onto the roof of our track, first drops of the announced storm began to fall.
Monday, September 13, 2010
Chilko Lake/ Hunlen falls
2 a pol tyzdna volna. Co snim? Vybrali sme si Chilko lake, 65km dlhe jazero, nachadzajuce sa asi 400km na sever od Vancouver. Plan bol vyrazit z Nemiah valley, ktore sa nachadza asi v tretine. Odtial na kajaku prejst na J koniec, vyliezt cestou na 2 kopce a pozriet sa k jazeru Dorothy lake. Dokopy 10dni. Sami sme nevedeli, ci sa nam veci pomestia, lano sme zial nevzali a tak sme museli pomenit vystupove kopce. Chodniky boli vo velmi zlom stave, ak vobec nejake boli. Pedieranie sa hustinou a sledovanie medvedich hovien bolo na dennom poriadku. Nie vsak na vode. Tam sme sa viac vybali na vlnach. Niekedy mi to prislo, ze sme na mori a nie na jazere. Vietor s ladovcov sa dokaze na velkej ploche pekne rozbehnut. Obavy z delenej stravy s medvedmi sa nakoniec nepotvrdili, vsetko sme zjedli my. Hovori sa, ze tu clovek stretne velmi malo ludi. My sme pocas 9 dni nestretli nikoho, akurat 1 cln na druhej strane jazera.
Po navrate k autu a doplneni energie, sme sa presunuli na S koniec jazera, kde uz na nas cakali medvede.
Druha cast vyletu sa sustredila na pozorovanie tychto tvorov. Lososy akurat zacinali tiahnut hore prudom v tychto oblastiach. Vidiet medveda lovit ryby mi dokazuje, aky som zatial slaby rybar :-) Vyslap k Hunlen Falls a Panorama ridge trail bol aspon pre mna trochu natiahnuty. Vela km s krasnou prirodou ale bez vyznamnejsieho ciela.
Po 18tich dnoch bolo velmi tazke sa vratit do civilizacie a nechapavo sme sa pozerali na ludi na dialnici, kam sa tak ponahlaju. Mozno tam, kde sme boli my?
T.
2 and 1/2 weeks...what to do with them? We chose Chilko lake, 65 km long lake, about 400km north from Vancouver. Apparently the the largest high elevation fresh water lake in North Amerika. The plan is to start from Nemiah Valley, at about one third of the lake. From there kayak to the south end, on the way climb two mountains and hike the trail up to Dorothy lake. 10 days all together. We had no idea if we can pack stuf for this long into our kayaks. Unfortunately we didn't take rope (space), so we had to change our planned climbs as we saw the mountains. The trails were pretty bad, or usually there were no trails. We buswacked most of the time, or when we were lucky, we walked animal trails (usually bear and moose, as was clear from the scats). On the water the story was different, we tried to avoid the waves and wind, sometimes it felt like on the ocean, not on the lake. The wind from the glaciers got a lot of speed on the large lake. We read that mornings are relatively calm and then the wind picks up in the afternoon. Well there were days when it was kind of ok at 7.30 and at 9 we had to turn back and look for the campsite as the waves were scary high.
We were quite afraid of bears eating our food and having to end our trip early so we tried to store it high, which was not always possible, luckily bears kept away from our food. People say that you meet very few people and boats in this area.
We haven't met anybody, only saw one boat on the other side of the lake.
After the return to the car and eating lots of food, we drove to the north end of the lake where the bears were already waiting for us (on our big trip we only saw 4, as they just started to congregate at the mouth of the Chilko river at the south end to feed on salmon). The second part of our trip was all about bears. The lake and the river were full of sockeye. We ended up with the hike to Hunlen Falls and hiked the Panorama ridge trail. Many kilometers without an ultimate goal, but beautiful surroundings, lakes, and again-more animals and their signs than people.
After 18 days it was quite hard to come back to civilization and we were just staring at the hurrying people on the highway.
Po navrate k autu a doplneni energie, sme sa presunuli na S koniec jazera, kde uz na nas cakali medvede.
Druha cast vyletu sa sustredila na pozorovanie tychto tvorov. Lososy akurat zacinali tiahnut hore prudom v tychto oblastiach. Vidiet medveda lovit ryby mi dokazuje, aky som zatial slaby rybar :-) Vyslap k Hunlen Falls a Panorama ridge trail bol aspon pre mna trochu natiahnuty. Vela km s krasnou prirodou ale bez vyznamnejsieho ciela.
Po 18tich dnoch bolo velmi tazke sa vratit do civilizacie a nechapavo sme sa pozerali na ludi na dialnici, kam sa tak ponahlaju. Mozno tam, kde sme boli my?
T.
2 and 1/2 weeks...what to do with them? We chose Chilko lake, 65 km long lake, about 400km north from Vancouver. Apparently the the largest high elevation fresh water lake in North Amerika. The plan is to start from Nemiah Valley, at about one third of the lake. From there kayak to the south end, on the way climb two mountains and hike the trail up to Dorothy lake. 10 days all together. We had no idea if we can pack stuf for this long into our kayaks. Unfortunately we didn't take rope (space), so we had to change our planned climbs as we saw the mountains. The trails were pretty bad, or usually there were no trails. We buswacked most of the time, or when we were lucky, we walked animal trails (usually bear and moose, as was clear from the scats). On the water the story was different, we tried to avoid the waves and wind, sometimes it felt like on the ocean, not on the lake. The wind from the glaciers got a lot of speed on the large lake. We read that mornings are relatively calm and then the wind picks up in the afternoon. Well there were days when it was kind of ok at 7.30 and at 9 we had to turn back and look for the campsite as the waves were scary high.
We were quite afraid of bears eating our food and having to end our trip early so we tried to store it high, which was not always possible, luckily bears kept away from our food. People say that you meet very few people and boats in this area.
We haven't met anybody, only saw one boat on the other side of the lake.
After the return to the car and eating lots of food, we drove to the north end of the lake where the bears were already waiting for us (on our big trip we only saw 4, as they just started to congregate at the mouth of the Chilko river at the south end to feed on salmon). The second part of our trip was all about bears. The lake and the river were full of sockeye. We ended up with the hike to Hunlen Falls and hiked the Panorama ridge trail. Many kilometers without an ultimate goal, but beautiful surroundings, lakes, and again-more animals and their signs than people.
After 18 days it was quite hard to come back to civilization and we were just staring at the hurrying people on the highway.
Monday, August 16, 2010
Desolation Sound (Lubica & Slavomir)
Krasny kontrast hor a mora, malebnych lagun, ostrovcekov a pobrezi so skalnatymi stenami, tepla a priezracne cista voda skludnena od prudkych vetrov Pacifiku. Sunshine Coste – Desolation Sound. Raj pre kajakarov.
Zbalit proviant na osem dni do maleho kajaku nie je az taky tazky oriesok, ako uhadnut, kolko pitnej vody sme schopni vziat, aby sme boli na nej nezavisli . Berieme sest jedenapollitrovych flasiek (co sa ukazalo neskor aj pri vareni cestovin v morskej slanej vode dostatocne mnozstvo na max. dva dni – pre dvoch).
Startujeme kusok od Lundu, v Okeover Inlete. Obloha modra, predpoved krasne a teplo. Sadame do kajaku so zaciatkom odlivu. Cln rychlo klze po vlnkach von z hlbokeho zalivu. Prechadzame okolo mysu von zo zalivu a z nicoho nic rozburene more s vetrom, vzdialenosti su vacsie a my sa tesime, ked nachadzame nakoniec miesto, kde mozeme bezpecne pristat. Horuce slnko a teplucka voda nam dava energiu cely den a tak najprv tahame z vody cln na bezpecne miesto, kde voda po prileve aj 4,5 m vysokom, nedociahne na nase jedine spoitko s civilizaciou. Znovu a znovu sa hadzeme do priezracnych a neuveritelne teplych vln Pacifiku, ukrytych za velkou stenou hor Vancouver Island. Tulene nas obkukuju z hladiny mora, vevericka nema konca so siskami a bombarduje nas a robi neuveritelny lomoz a vypasena myska si vyhliada nase asi nie najlepsie umyte hrnce po veceri. Orol kruziaci nad nami piska a zrejme nieco prinasa svojim malym.
Vyhlad na panoramu stihlych kopcov s ladovcami je odvsadial. Z kajaku ako aj vecer zo stanu, ktory je pre nas hlavne utocistom proti komarom a malulinkym ale stipajucim muskam.
Ani nevieme urcit, ktory zaliv, laguna ci ostrovcek nas v nasledujuce dni najviac uputal. Sceneria, ktora sa otvara vzdy nova a nova ako padlujeme, stale a vzdy udivuje. A na to sme si tu Britskej Columbiii este stale nezvykli, ze aj to doverne zname miesto nas odznovu prekvapi novou krasou predtym nepoznanou.
Zakutie ostrovcekov rozptylenych na SZ Desolation Sound, kde hladame dalsi zdroj vody aj miesto pre nasu dalsiu noc je nadchynajuce. Uplne egoisticky ho vsak znicila nenasytnost ‘vsezravcov’ a tak tam, kde nevedu ziadne cesty a tesis sa na to byt sam, len ty a priroda, akoby slahnutim prutika su vsetky tieto prekasne zakutia oznackovane clovekom. Jachty. Male, velke, noblesne, plachetnice, vsade jachty, jachty….. S pol litrom vody na dalsie dni musime absolvovat padlovanie do zalivu a hladat pitnu vodu. Pozdravy, mavanie ale snad aj trosku zavistlive pohlady z palub. Neviem odkial a kam smeruju, z USA na Aljasku ci dalej, len nam bolo trochu smutno. Preco prave Desolation Sound?
S nadejou, ze najdeme aspon uzky pramienok cerstvej pitnej vody hladame okolo pobrezia . Na mape vidiet modre linie potocikov, horuce leto, pramienky vyschli. Bystre oko lesnika telom i dusou, rozpoznaju teren a vodu mame. Je to naozaj tenucky pramienok, ledva viditelny ako vteka do mora.
Dalsia noc, sme zase sami. Hviezdy a ziara zo vzdialenj burky nad horami, sumenie prilivu. Mocne zvuky do noci sprvoti hrozive, teraz uz priatelske. Su to nasi kamarati tulene. Slnia sa cez den na skalach, tulenie mamy a ich mladatka. Ked prekrocime pripustnu hranicu, zosmyknu sa v okamihu do mora, najprv mama, potom maly tulencek. V podvecer plieskaju chvostom o hladinu mora az sa vsetko ozyva medzi utesmi vystupujucich z mora. Nas hacik na udici zostava prazdny a vidime preco. Na chytanie ryb je tu vela inych hladnych krkov.
Stretavame dvojice delfinov. Su dalej od nas a nas prvy dojem bol, kosatky. Nie, su to delfiny. Z rozhojdaneho kajaku a v tych kratkych intervaloch ako sa ladne prehupuju ponad hladinu vody sa nam nedari zaostrit a dostat ich do objektivu. Zastavujeme, priliv nas unasa nasim smerom a pozorujeme ich. Zda sa, ze v paroch putuju prave teraz cez tieto vody.
Este v prvy den sme stretli randzera na motorovom clne a upozornoval na sucha a nebezpecenstvo zakladania ohnov. Pri poslednom nasom taboreni sme nasli dymiace ohnisko. Slavko zalial tlejuce uhliky vodou. Na nas uzas rano nasiel tlejucu travu a korienky, ktore uz prehoreli popod kamene okolo ohniska a dutnanie smerovalo k lesu, ktoreho suche vetvicky a trava boli od neho uz snad len na par centimetrov. V tychto suchach ohen presiel akoby pod zemou, ziveny suchymi korienkami. Zda sa, ze sme predisli dalsiemu poziaru. Nedaleko v Lillooet uz jeden podobny par dni vycina a dym z neho zahalil na dva dni aj Vancouver.
V posledny den nam nase grafy prilivov a odlivov pomahaju vyuzit ich silu a v hlbokom zalive sa hlavne v zuzenych miestach doslova nesieme na zblnkotajuchich vlnkach.
Posledna noc, uz na pevnine, pred vstupom na ferry nas prekvapuje kvapkami dazda na nasom stane. Ohen z ohniska uz nema sancu. Dovidenia Desolation Sound.
Zbalit proviant na osem dni do maleho kajaku nie je az taky tazky oriesok, ako uhadnut, kolko pitnej vody sme schopni vziat, aby sme boli na nej nezavisli . Berieme sest jedenapollitrovych flasiek (co sa ukazalo neskor aj pri vareni cestovin v morskej slanej vode dostatocne mnozstvo na max. dva dni – pre dvoch).
Startujeme kusok od Lundu, v Okeover Inlete. Obloha modra, predpoved krasne a teplo. Sadame do kajaku so zaciatkom odlivu. Cln rychlo klze po vlnkach von z hlbokeho zalivu. Prechadzame okolo mysu von zo zalivu a z nicoho nic rozburene more s vetrom, vzdialenosti su vacsie a my sa tesime, ked nachadzame nakoniec miesto, kde mozeme bezpecne pristat. Horuce slnko a teplucka voda nam dava energiu cely den a tak najprv tahame z vody cln na bezpecne miesto, kde voda po prileve aj 4,5 m vysokom, nedociahne na nase jedine spoitko s civilizaciou. Znovu a znovu sa hadzeme do priezracnych a neuveritelne teplych vln Pacifiku, ukrytych za velkou stenou hor Vancouver Island. Tulene nas obkukuju z hladiny mora, vevericka nema konca so siskami a bombarduje nas a robi neuveritelny lomoz a vypasena myska si vyhliada nase asi nie najlepsie umyte hrnce po veceri. Orol kruziaci nad nami piska a zrejme nieco prinasa svojim malym.
Vyhlad na panoramu stihlych kopcov s ladovcami je odvsadial. Z kajaku ako aj vecer zo stanu, ktory je pre nas hlavne utocistom proti komarom a malulinkym ale stipajucim muskam.
Ani nevieme urcit, ktory zaliv, laguna ci ostrovcek nas v nasledujuce dni najviac uputal. Sceneria, ktora sa otvara vzdy nova a nova ako padlujeme, stale a vzdy udivuje. A na to sme si tu Britskej Columbiii este stale nezvykli, ze aj to doverne zname miesto nas odznovu prekvapi novou krasou predtym nepoznanou.
Zakutie ostrovcekov rozptylenych na SZ Desolation Sound, kde hladame dalsi zdroj vody aj miesto pre nasu dalsiu noc je nadchynajuce. Uplne egoisticky ho vsak znicila nenasytnost ‘vsezravcov’ a tak tam, kde nevedu ziadne cesty a tesis sa na to byt sam, len ty a priroda, akoby slahnutim prutika su vsetky tieto prekasne zakutia oznackovane clovekom. Jachty. Male, velke, noblesne, plachetnice, vsade jachty, jachty….. S pol litrom vody na dalsie dni musime absolvovat padlovanie do zalivu a hladat pitnu vodu. Pozdravy, mavanie ale snad aj trosku zavistlive pohlady z palub. Neviem odkial a kam smeruju, z USA na Aljasku ci dalej, len nam bolo trochu smutno. Preco prave Desolation Sound?
S nadejou, ze najdeme aspon uzky pramienok cerstvej pitnej vody hladame okolo pobrezia . Na mape vidiet modre linie potocikov, horuce leto, pramienky vyschli. Bystre oko lesnika telom i dusou, rozpoznaju teren a vodu mame. Je to naozaj tenucky pramienok, ledva viditelny ako vteka do mora.
Dalsia noc, sme zase sami. Hviezdy a ziara zo vzdialenj burky nad horami, sumenie prilivu. Mocne zvuky do noci sprvoti hrozive, teraz uz priatelske. Su to nasi kamarati tulene. Slnia sa cez den na skalach, tulenie mamy a ich mladatka. Ked prekrocime pripustnu hranicu, zosmyknu sa v okamihu do mora, najprv mama, potom maly tulencek. V podvecer plieskaju chvostom o hladinu mora az sa vsetko ozyva medzi utesmi vystupujucich z mora. Nas hacik na udici zostava prazdny a vidime preco. Na chytanie ryb je tu vela inych hladnych krkov.
Stretavame dvojice delfinov. Su dalej od nas a nas prvy dojem bol, kosatky. Nie, su to delfiny. Z rozhojdaneho kajaku a v tych kratkych intervaloch ako sa ladne prehupuju ponad hladinu vody sa nam nedari zaostrit a dostat ich do objektivu. Zastavujeme, priliv nas unasa nasim smerom a pozorujeme ich. Zda sa, ze v paroch putuju prave teraz cez tieto vody.
Este v prvy den sme stretli randzera na motorovom clne a upozornoval na sucha a nebezpecenstvo zakladania ohnov. Pri poslednom nasom taboreni sme nasli dymiace ohnisko. Slavko zalial tlejuce uhliky vodou. Na nas uzas rano nasiel tlejucu travu a korienky, ktore uz prehoreli popod kamene okolo ohniska a dutnanie smerovalo k lesu, ktoreho suche vetvicky a trava boli od neho uz snad len na par centimetrov. V tychto suchach ohen presiel akoby pod zemou, ziveny suchymi korienkami. Zda sa, ze sme predisli dalsiemu poziaru. Nedaleko v Lillooet uz jeden podobny par dni vycina a dym z neho zahalil na dva dni aj Vancouver.
V posledny den nam nase grafy prilivov a odlivov pomahaju vyuzit ich silu a v hlbokom zalive sa hlavne v zuzenych miestach doslova nesieme na zblnkotajuchich vlnkach.
Posledna noc, uz na pevnine, pred vstupom na ferry nas prekvapuje kvapkami dazda na nasom stane. Ohen z ohniska uz nema sancu. Dovidenia Desolation Sound.
Tuesday, August 10, 2010
Seals of Deep Cove
Tak som si povedala ze by som tiez mala raz trosku prispiet do naseho blogu.....
Cez vikend sa nic nekonalo, lebo sme celu sobotu a potom aj nedelu cakali kym prestane prsat. A ono neprestalo.... az v nedelu vecer. Narychlo sme zobrali nas novy kajak, ktory zatial vyskusali len rodicia, a utekali sme do Deep Cove, este ze byvame tak blizko k oceanu. Plan bol len konecne sediet v nasej novej lodi a skusit ako sa v nej padluje. Deep cove nas uplne prekvapilo, za 30 minut sme sa dostali uplne mimo ludi, "tam kde si medvede rozpravaju". Privitali nas tulene ktore odpocivali na dreve. Boli tam dvaja sami a dvaja s malickymi, dokopy 6, jedno male bolo nalepene na mame a cucalo mliecko. Zdalo sa ze boli zvyknuti na obcasnych kajakarov tak sme sa mohli do syta vynadivat, odplasili ich az velke vlny z clna. Fotky samozrejme nie su, preco by sme brali fotak do takeho mizerneho dna, na hodinku padlovania a ani nie prec z mesta?
So I thought I should contribute to our blog eventually.....
We didn't go anywhere on the weekend and we spend the whole Saturday and then Sunday as well waiting till it stops raining. Eventually on Sunday evening...We took our new kayak to Deep Cove, good thing we live so close to the ocean. The plan was to try our new boat, which was away on a trip with our parents last week. Deep Cove surprised us, in 30 minutes we were away from people, "where the bears tell fairytails". Only the seals welcomed us on a piece of floating wood. There were 6 of them , 2 were babies. One of the babies was on the mom, drinking her milk. It seemed that they are used to occasional kayakers and so we could stare for a while, untill waves from a boat scared them away. Of course we don't have any pictures, why would we even take the camera to a miserable day, just for an hour and not even away from the city?
Cez vikend sa nic nekonalo, lebo sme celu sobotu a potom aj nedelu cakali kym prestane prsat. A ono neprestalo.... az v nedelu vecer. Narychlo sme zobrali nas novy kajak, ktory zatial vyskusali len rodicia, a utekali sme do Deep Cove, este ze byvame tak blizko k oceanu. Plan bol len konecne sediet v nasej novej lodi a skusit ako sa v nej padluje. Deep cove nas uplne prekvapilo, za 30 minut sme sa dostali uplne mimo ludi, "tam kde si medvede rozpravaju". Privitali nas tulene ktore odpocivali na dreve. Boli tam dvaja sami a dvaja s malickymi, dokopy 6, jedno male bolo nalepene na mame a cucalo mliecko. Zdalo sa ze boli zvyknuti na obcasnych kajakarov tak sme sa mohli do syta vynadivat, odplasili ich az velke vlny z clna. Fotky samozrejme nie su, preco by sme brali fotak do takeho mizerneho dna, na hodinku padlovania a ani nie prec z mesta?
So I thought I should contribute to our blog eventually.....
We didn't go anywhere on the weekend and we spend the whole Saturday and then Sunday as well waiting till it stops raining. Eventually on Sunday evening...We took our new kayak to Deep Cove, good thing we live so close to the ocean. The plan was to try our new boat, which was away on a trip with our parents last week. Deep Cove surprised us, in 30 minutes we were away from people, "where the bears tell fairytails". Only the seals welcomed us on a piece of floating wood. There were 6 of them , 2 were babies. One of the babies was on the mom, drinking her milk. It seemed that they are used to occasional kayakers and so we could stare for a while, untill waves from a boat scared them away. Of course we don't have any pictures, why would we even take the camera to a miserable day, just for an hour and not even away from the city?
Wednesday, August 4, 2010
Stave lake
Stave lake, asi 80km od Vancouver.
3 dni volna a dalsie jazero na objavovanie. Po opusteni jeho "civilizovanejsej" casti sme sa ocitli sami a po 12km veslovania (2.5h trapenia:) sme sa ocitli v osamotenej campsite. Nestihli sme vsak uz prist do tej ktora bola vyznacena na mape (glacier bay camp), koli neskorej hodine, ale vobec nam to nevadilo. Nakoniec sme si ani neboli isti, ci vobec nejaka dalej je. Na druhy den sme zistili ze bola a stretli sme v nej "kolegov" poliakov a prijemne pokecali. Pokracovali sme dalej smer koniec a pozerali zakutia. Zaroven sme mali trochu obavy z cesty spat, ktora sa mala odohravat proti vetru a tym padom aj vlnam. Nakoniec sa pocasie umudrilo a my sme si dali vecerny kupel. Treti den kratka okruzna jazda a spat domov. Privitali nas motorove clny pohybujuce sa vyhradne v prvej tretine jazera (nastastie). Cista a krasna priroda oddelena pomyselnou hranicou od zhyckaneho sveta lenivosti :)
3 dni volna a dalsie jazero na objavovanie. Po opusteni jeho "civilizovanejsej" casti sme sa ocitli sami a po 12km veslovania (2.5h trapenia:) sme sa ocitli v osamotenej campsite. Nestihli sme vsak uz prist do tej ktora bola vyznacena na mape (glacier bay camp), koli neskorej hodine, ale vobec nam to nevadilo. Nakoniec sme si ani neboli isti, ci vobec nejaka dalej je. Na druhy den sme zistili ze bola a stretli sme v nej "kolegov" poliakov a prijemne pokecali. Pokracovali sme dalej smer koniec a pozerali zakutia. Zaroven sme mali trochu obavy z cesty spat, ktora sa mala odohravat proti vetru a tym padom aj vlnam. Nakoniec sa pocasie umudrilo a my sme si dali vecerny kupel. Treti den kratka okruzna jazda a spat domov. Privitali nas motorove clny pohybujuce sa vyhradne v prvej tretine jazera (nastastie). Cista a krasna priroda oddelena pomyselnou hranicou od zhyckaneho sveta lenivosti :)
Subscribe to:
Comments (Atom)