Krasny kontrast hor a mora, malebnych lagun, ostrovcekov a pobrezi so skalnatymi stenami, tepla a priezracne cista voda skludnena od prudkych vetrov Pacifiku. Sunshine Coste – Desolation Sound. Raj pre kajakarov.
Zbalit proviant na osem dni do maleho kajaku nie je az taky tazky oriesok, ako uhadnut, kolko pitnej vody sme schopni vziat, aby sme boli na nej nezavisli . Berieme sest jedenapollitrovych flasiek (co sa ukazalo neskor aj pri vareni cestovin v morskej slanej vode dostatocne mnozstvo na max. dva dni – pre dvoch).
Startujeme kusok od Lundu, v Okeover Inlete. Obloha modra, predpoved krasne a teplo. Sadame do kajaku so zaciatkom odlivu. Cln rychlo klze po vlnkach von z hlbokeho zalivu. Prechadzame okolo mysu von zo zalivu a z nicoho nic rozburene more s vetrom, vzdialenosti su vacsie a my sa tesime, ked nachadzame nakoniec miesto, kde mozeme bezpecne pristat. Horuce slnko a teplucka voda nam dava energiu cely den a tak najprv tahame z vody cln na bezpecne miesto, kde voda po prileve aj 4,5 m vysokom, nedociahne na nase jedine spoitko s civilizaciou. Znovu a znovu sa hadzeme do priezracnych a neuveritelne teplych vln Pacifiku, ukrytych za velkou stenou hor Vancouver Island. Tulene nas obkukuju z hladiny mora, vevericka nema konca so siskami a bombarduje nas a robi neuveritelny lomoz a vypasena myska si vyhliada nase asi nie najlepsie umyte hrnce po veceri. Orol kruziaci nad nami piska a zrejme nieco prinasa svojim malym.
Vyhlad na panoramu stihlych kopcov s ladovcami je odvsadial. Z kajaku ako aj vecer zo stanu, ktory je pre nas hlavne utocistom proti komarom a malulinkym ale stipajucim muskam.
Ani nevieme urcit, ktory zaliv, laguna ci ostrovcek nas v nasledujuce dni najviac uputal. Sceneria, ktora sa otvara vzdy nova a nova ako padlujeme, stale a vzdy udivuje. A na to sme si tu Britskej Columbiii este stale nezvykli, ze aj to doverne zname miesto nas odznovu prekvapi novou krasou predtym nepoznanou.
Zakutie ostrovcekov rozptylenych na SZ Desolation Sound, kde hladame dalsi zdroj vody aj miesto pre nasu dalsiu noc je nadchynajuce. Uplne egoisticky ho vsak znicila nenasytnost ‘vsezravcov’ a tak tam, kde nevedu ziadne cesty a tesis sa na to byt sam, len ty a priroda, akoby slahnutim prutika su vsetky tieto prekasne zakutia oznackovane clovekom. Jachty. Male, velke, noblesne, plachetnice, vsade jachty, jachty….. S pol litrom vody na dalsie dni musime absolvovat padlovanie do zalivu a hladat pitnu vodu. Pozdravy, mavanie ale snad aj trosku zavistlive pohlady z palub. Neviem odkial a kam smeruju, z USA na Aljasku ci dalej, len nam bolo trochu smutno. Preco prave Desolation Sound?
S nadejou, ze najdeme aspon uzky pramienok cerstvej pitnej vody hladame okolo pobrezia . Na mape vidiet modre linie potocikov, horuce leto, pramienky vyschli. Bystre oko lesnika telom i dusou, rozpoznaju teren a vodu mame. Je to naozaj tenucky pramienok, ledva viditelny ako vteka do mora.
Dalsia noc, sme zase sami. Hviezdy a ziara zo vzdialenj burky nad horami, sumenie prilivu. Mocne zvuky do noci sprvoti hrozive, teraz uz priatelske. Su to nasi kamarati tulene. Slnia sa cez den na skalach, tulenie mamy a ich mladatka. Ked prekrocime pripustnu hranicu, zosmyknu sa v okamihu do mora, najprv mama, potom maly tulencek. V podvecer plieskaju chvostom o hladinu mora az sa vsetko ozyva medzi utesmi vystupujucich z mora. Nas hacik na udici zostava prazdny a vidime preco. Na chytanie ryb je tu vela inych hladnych krkov.
Stretavame dvojice delfinov. Su dalej od nas a nas prvy dojem bol, kosatky. Nie, su to delfiny. Z rozhojdaneho kajaku a v tych kratkych intervaloch ako sa ladne prehupuju ponad hladinu vody sa nam nedari zaostrit a dostat ich do objektivu. Zastavujeme, priliv nas unasa nasim smerom a pozorujeme ich. Zda sa, ze v paroch putuju prave teraz cez tieto vody.
Este v prvy den sme stretli randzera na motorovom clne a upozornoval na sucha a nebezpecenstvo zakladania ohnov. Pri poslednom nasom taboreni sme nasli dymiace ohnisko. Slavko zalial tlejuce uhliky vodou. Na nas uzas rano nasiel tlejucu travu a korienky, ktore uz prehoreli popod kamene okolo ohniska a dutnanie smerovalo k lesu, ktoreho suche vetvicky a trava boli od neho uz snad len na par centimetrov. V tychto suchach ohen presiel akoby pod zemou, ziveny suchymi korienkami. Zda sa, ze sme predisli dalsiemu poziaru. Nedaleko v Lillooet uz jeden podobny par dni vycina a dym z neho zahalil na dva dni aj Vancouver.
V posledny den nam nase grafy prilivov a odlivov pomahaju vyuzit ich silu a v hlbokom zalive sa hlavne v zuzenych miestach doslova nesieme na zblnkotajuchich vlnkach.
Posledna noc, uz na pevnine, pred vstupom na ferry nas prekvapuje kvapkami dazda na nasom stane. Ohen z ohniska uz nema sancu. Dovidenia Desolation Sound.
No comments:
Post a Comment